Pražský chrám Najsvätejšej Trojice je už dlhšiu dobu miestom rozvíjajúceho sa spoločenstva gréckokatolíckej mládeže. Obrátili sme sa preto na Igora Nikolaja Barilika, ktorý sa popri štúdiu práv venuje práci pre slovenských gréckokatolíkov v Prahe a spolupodieľa sa na organizovaní programu slovenského univerzitného pastoračného centra. V rozhovore nás informoval o vzniku centra, činnosti i jeho plánoch do budúcnosti. 

Naši slovenskí gréckokatolíci sa začali stretávať pri chráme Najsvätejšej Trojice v Spálenej ulici v Prahe 1 od jari roku 2006, keď sme ho dostali do užívania. Veľkú časť tohto spoločenstva tvoria práve študenti, mladí absolventi a pracujúci.

Praha je už stáročia jedným z centier slovenských študentov a inteligencie, vyšli odtiaľ štúrovci, hlasisti, Štefánik... Zo životopisu blahoslaveného mučeníka biskupa Vasiľa Hopka sa napríklad dozvedáme, že ešte ako gréckokatolícky kňaz v Prahe v časoch prvej československej republiky aktívne pôsobil medzi študentmi z východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bol zakladateľom Spolku gréckokatolíckych študentov i ďalších spoločenstiev.

 Koľko študentov sa stretáva vo vašom spoločenstve? Kde a ako často sa stretávate?

Minulý akademický rok sme sa stretávali každú stredu u Najsvätejšej Trojice. A tiež každú sobotu v žižkovskej farnosti, kde pôsobí kňaz slovenskej národnosti o. Miloš Szabo. V Trojici sme sa po východnej liturgii modlili univerzálnu Modlitbu za domov. Po nej nasledovalo stretnutie, ktorého sa zúčastňovalo pravidelne okolo 10-15 ľudí oboch obradov. Žižkovské stretnutia prebiehali vo farskom pastoračnom centre, kde je väčšia kapacita, s účasťou 20-30 ľudí, pričom sa po týždňoch striedalo spoločenstvo študujúcich a pracujúcich.

Tento rok sme začali aktívnejšie pracovať na projekte slovenského univerzitného pastoračného centra a rozhodli sme sa, že sa budeme stretávať spoločne ako katolícka mládež oboch obradov na jednom mieste. Navyše chceme v tejto dobe zaviesť poriadok do spoločných študentských omší v piatok poobede a vytvoriť systém vyhovujúci všetkým – kňazom i študentom, východným i západným katolíkom.

 Dá sa povedať, aké je zloženie mládeže na vašich stretnutiach? Máte prehľad o tom, z ktorých fakúlt sú študenti najviac zastúpení?

Na stretnutia prichádzajú hlavne študenti pražských vysokých škôl, ale tiež mladí absolventi. Z Karlovej univerzity máme najviac medikov, tiež študentov matematicko-fyzikálnej fakulty, prírodných a humanitných vied. Po medikoch majú veľké zastúpenie ekonómovia z VŠE, chodia k nám tiež technici z ČVUT.

 Môžete popísať jednotlivé aktivity, ktoré organizujete?

Keď sa obzriem niekoľko rokov dozadu, veľmi ma teší, že naše aktivity rastú v kvalite i kvantite. Minulý akademický rok sme pracovali na raste oboch slovenských personálnych spoločenstiev u Najsvätejšej Trojice a u sv. Henricha (sv. Jindřicha), kde dnes funguje slovenská rímskokatolícka farnosť. Je príkladné, že slávime spoločné bohoslužby počas významných dní či sviatkov. Tak to bolo počas odpustov, aj pri vyhlásení farnosti a uvedení jej administrátora o. Ladislava Radvanského.Na pravidelné stretnutia často pozývame hostí. Minulý školský rok ku nám zavítali napr. Dr. Josef Bartoň z KTF UK s cestopisnou prezentáciou o Grécku, špirituál pražského seminára o. Zdeněk Wasserbauer, ktorý hovoril o duchovných povolaniach, či Marika Kromková, predstavená komunity Chemin Neuf. Na koniec novembra máme naplánovanú duchovnú obnovu v Strašiciach u Rokycan, ktorú povedie kaplán košického UPC pre Teologickú fakultu o. Juraj Jurica. Hlavnou témou bude advent, o. Juraj nám tiež predstaví košické UPC. Okrem toho organizujeme rozličné výlety do okolia Prahy, návštevy koncertov, kín a divadiel; v súčasnosti je už naozaj z čoho vyberať.

Spomeniem ešte jednu zaujímavosť. Slovenskí kresťania majú v Prahe veľmi pekný a príkladný zvyk. Každoročne jedno z troch spoločenstiev – rímskokatolíci, gréckokatolíci a evanjelici – pozýva ostatných do svojho chrámu na ekumenickú modlitbu za domov. Rok 2008 pripadol na nás, tak sme pripravili slávnosť, po ktorej nasledoval zábavný večer s vystúpením folklórnej skupiny Limbora. Zúčastnil sa jej vladyka Ladislav a ďalší traja duchovní. Nad podujatím prevzal záštitu a poctil nás účasťou vtedajší slovenský veľvyslanec v ČR Ladislav Ballek.

Máte kňaza, ktorý vás nejakým spôsobom duchovne vedie?

Máme, dokonca troch. Otec Kornel Baláž je duchovným správcom slovenských gréckokatolíkov v Prahe. Otcovia L. Radvanský a M. Szabo sú rímskokatolícki kňazi zo Slovenska. Veľmi oceňujem záujem, ktorý o nás všetci traja prejavujú. Naši kňazi si rozumejú a sú voči nám ústretoví, čo nám umožňuje uskutočňovať aj rozsiahlejšie podujatia.

 Je možné povedať, že v pražskom exarcháte je komunikácia s biskupom lepšia než v iných diecézach, pretože cesta k nemu je jednoducho kratšia?

Nechcem veľmi hodnotiť situáciu v iných diecézach. Určite však môžem povedať, že tak v košickej eparchii, kde som vyrastal, ako i tu v pražskom exarcháte, kde študujem, oceňujem prístup biskupov Milana a Ladislava. S tunajším vladykom spolupracujem na rozličných projektoch a informujem ho o dianí v spoločenstve. Páči sa mi jeho záujem o veriacich, a keďže je dobrý teológ, o ich vzdelanostné pozdvihnutie. Iste je vzácnosťou i to, že v zahraničnej krajine zdieľam so svojím biskupom spoločnú národnosť. U Najsvätejšej Trojice nás teší, že biskup tu zavíta minimálne raz do mesiaca. Keďže však na našom stretnutí s programom ešte nebol, rád by som ho v budúcnosti u nás privítal. Tento priestor chcem využiť ako pozvánku všetkým, ktorí majú záujem navštíviť nás.

  Vaša spolupráca s rímskokatolíckym spoločenstvom je vzácna a príkladná. Ako vôbec vznikla a ako funguje?

Príkladná bude určite, pevne však verím, že nie je až taká vzácna. Keďže pochádzam z gréckokatolíckej rodiny, no absolvoval som dominikánske gymnázium, problematike vzájomných vzťahov katolíkov východného a západného obradu ako i chápania vlastnej a cudzej identity celkom dobre rozumiem. Namiesto úzkoprsého a odcudzujúceho vymedzenia my – oni uprednostňujem bratské ja a ty, teda my. Gréckokatolíci a rímskokatolíci, teda lepšie katolíci východnej a západnej tradície sú bratia, a teraz pozor, žijúci pod jednou strechou – v cirkvi! Nikto z nás si predsa nemôže nárokovať postavenie vzorného syna a na svojho brata pozerať ako na márnotratného. Príklad, ktorý uvádzam nie je jednostranný; takéto chápanie som zažil u veriacich oboch obradov. Naše spoločenstvo čelí takýmto „nedorozumeniam“ práve tým, že na stretnutiach utvrdzujeme pocit súdržnosti. Spoločná cirkev je veľkým darom a myslím, že je našou povinnosťou tento dar v plnosti využívať.

 Čo podľa vás najviac potrebuje veriaca mládež v Prahe? Prečo vôbec mládež takéto stretnutia vyhľadáva a prečo sú pre ňu dôležité?

Odpoveď je vo svojej podstate jednoduchá. Študent zo Slovenska, ktorý tu prichádza, sa dostáva do prostredia, kde je viera skôr výnimkou.  Stretáva sa s nepochopením a narážkami. Môže sa obraňovať, či dokonca ospravedlňovať; ale veď nie je za čo! Ľudia s poddajnejšou povahou vieru radšej zataja, aby neboli konfrontovaní s inými názormi. 

Najlepším prístupom je podľa mňa dobre poznať svoje životné prostredie a hranice vlastného správania. Nemali by sme sa báť nahlas prezentovať svoj postoj. Vysloviť, že toto je ešte zábava, ale tu už nepôjdem, toto akceptujem, ale s týmto nesúhlasím. Toto je môj názor, ktorý ako kresťan slobodne prijímam a zastávam. Dokážem argumentovať, ale nenalieham, aby sa podľa mňa riadili aj ostatní. Verte mi, že morálne založený človek dokáže získať svoju autoritu a dosiahnuť viac, ako stovky nevýrazných konformných pozérov všade okolo nás. Aj neveriaci, pokiaľ sú inteligentní, rešpektujú kresťanskú vieru, pretože môžu na veriacich vidieť, že majú niečo výnimočné, čo ich robí šťastnými. Tí zvedavejší sa o to časom začnú zaujímať.

V Prahe je nevyhnutné, aby sa mladý človek pravidelne stretával s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Vieru dokáže upevňovať a rozvíjať len v spoločenstve seberovných. Potrebuje spoločnú modlitbu, uvažovanie nad slovami svätého Písma a morálnymi či teologickými otázkami, vzájomné utvrdenie, že nie je osamoteným staromódnym čudákom.

Slovenské univerzitné pastoračné centrum ponúka priestor na to, aby mohli mladí Slováci vzájomne diskutovať o svojom mieste na fakultách v Prahe, vymieňať si rozličné poznatky a skúsenosti. Nejde o vyčleňovanie z miestnej spoločnosti – etablovanie študentov v Čechách je nevyhnutné – ale o zdieľanie spoločného náboženského, národného a kultúrneho dedičstva. Ak aspoň trochu dokážeme utvrdzovať našich mladých v tom, že dar viery, ktorý majú, je dobrý a výnimočný, že sa zaň nemusia hanbiť a môžu z neho plne čerpať, robíme skutočne užitočnú prácu.

Rozhovor vyšiel v 18. čísle III. ročníka Spravodaja Gréckokatolíckej cirkvi v ČR Exarchát.

Otázky položila redaktorka Viera Folkmanová.